Naša Pavlína v ďalekom Peru

DSC_0158

Často ani netušíme aký je život našich žiakov mimo školy. Veľakrát nám až náhoda pomôže bližšie spoznať ľudí, ktorých denno-denne stretávame. Práve preto by sme Vám chceli postupne prinášať rozhovory s terajšími a bývalými žiakmi OATY.

Pavlínu Pallovú poznáme ako večne usmiate, veselé dievča, ktoré v súčasnosti žije najmä tancom. Málokto ale vie, že Pavlína nedávno reprezentovala našu krajinu v ďalekej cudzine – v Peru.

Pavli, úplne prvá otázka: Ako ste sa dostali do Peru?

No, začala som tancovať vo folklórnom súbore Stavbár a veľmi pomaličky, keďže mi to najprv až tak nešlo a trvalo mi to dlhšie, kým som sa naučila všetky tance. Stále som na sebe pracovala, až prišla ponuka ísť tancovať do Portugalska a neskôr zhruba o dva roky až do Peru.

Kedy ste začali s tancovaním?

Úplný začiatok prišiel v druhom ročníku na základnej škole, to som chodila do detského folklórneho súboru Stavbárik. Potom, v deviatom ročníku na základnej škole, som postúpila vyššie, do folklórneho súboru Stavbár.

Robia sa aj nejaké výberové konania, aby ste sa tam dostali?

Mňa sa výberovka netýkala, pretože ja som chodila do Stavbárika, kde ma vedeli dobre odhadnúť, ale bežne tam robia výberové konania, pri ktorých sa zisťuje, na čo má človek talent, či už na hru na hudobné nástroje, spev alebo tanec.

Pavli, a koľkokrát do týždňa chodíte trénovať folklórne tance?

(Smiech) V pondelok od siedmej do pol desiatej, v utorok od šiestej do pol deviatej a vo štvrtok od šiestej do pol desiatej. A sem-tam aj stredy…

Wow…. A teraz taká základná otázka… Ako sa to dá stíhať popri škole?

Snažím sa stíhať všetko popri škole, ale niekedy to nejde (smiech). Ale keď ma to baví, tak to zvládam.

Minule som stretol Vašu maminu a hovorila, že ste veľmi vyťažená a nevyzerala, že je s tým až tak spokojná… Viem, že popri tom všetkom ešte robíte aj DofE (rozvojový program pre mladých – Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu) a ešte do toho robíte aj animátorku vo farnosti, mám pravdu? Ako to zvládate?

Je to veľmi náročné, hlavne nájsť si voľný čas pre rodinu a pre priateľov. Na druhej strane, mnoho priateľov som si našla vďaka týmto mojim aktivitám.

Vráťme sa ešte k Peru. Jedného dňa ste sa ma na chodbe iba tak mimochodom spýtali, či Vás pustím do Peru na desať dní. Som naozaj zvedavý, aké to bolo, čo ste tam zažili a videli. Bola to teda nejaká tanečná súťaž?

Nebola to súťaž, ale medzinárodný festival, niečo ako Východná na Slovensku (ale vo veľkom). Zo súboru nás išlo 25. Bolo tam mnoho iných krajín, ktoré prezentovali svoje národné piesne a tance, napríklad Mexiko, Panama, Francúzsko, Paraguaj a mnoho iných. V prvých dňoch, keď sme tam prišli, mali sme možnosť chodiť na výlety a spoznávať okolie a život miestnych ľudí.

Bolo to teda iba predstavenie tancov a piesní alebo sa rozdávali aj nejaké ocenenia?

Bolo to najmä o predstaveniach, ale napríklad náš súbor získal ocenenie za najkrajší sprievod.

Perfektné! Rozprávali ste sa teda s miestnymi a s účastníkmi z iných krajín? Využili ste angličtinu?

Áno, aj angličtinu, aj španielčinu.

Aj španielčinu?

Áno, môj brat, ktorý veľa cestuje po svete, ma naučil nejaké základy zo španielčiny, ako napríklad „Yo no hablo español“ alebo „Ola“ a podobne (smiech).

A čo Vás na tom zážitku najviac oslovilo?

No, videla som kus sveta za oceánom. Ako to tam vyzerá, aké to tam je… Všetko tam bolo iné, nové…

A čo sa týka krojov, aké nosíte na vystúpeniach vy?

Máme mnoho krojov, napríklad važecký, východniarsky, horehronský, kysucký, terchovský…

A tí, čo boli z Brazílie a iných krajín, tí mali kroje podobné? Krajšie, škaredšie, jednoduchšie?

Oni ich mali farebnejšie. Naše sú také jednoduchšie, prírodné, ich kroje boli zvláštnejšie, rôzne flitre a žiarivé farby. Na druhej strane napríklad Francúzi mali kroje až príliš strohé, vo farbách čierna, červená.

Povedzte mi, čo by ste poradili ostatným – našim žiakom a ľuďom mimo školy, ako sa motivovať  podobnými aktivítami. Aby človek popri štúdiu, pomoci ostatným, práci na osobnom rozvoji a tancovaní ostal taký veselý a pozitívny ako vy. Čo myslíte, čo je pri tom dôležité?

Hmm, to je ťažká otázka… Ja som chcela od malička niečo takéto robiť. Pokiaľ niekoho niečo baví, tak nech do toho ide. Nech to aspoň skúsi a ak mu to nejde, nech to skúsi neskôr. 

My sme veľmi šťastní, že máme takúto žiačku a myslím, že hovorím aj za ostatných učiteľov. Aj preto robím tento rozhovor, pretože mnoho ľudí na škole nevie, že tu máme toľko úspešných, aktívnych ľudí, ktorí robia kopec vecí aj popri štúdiu. Chcel by som sa Vás ešte spýtať na Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu. Prečo ste sa do DofE zapojili a čo to pre Vás znamená?

S DofE som sa oboznámila na tejto škole a veľmi ma to oslovilo. Myslím si, že je to veľmi dobrý program, vďaka ktorému mám možnosť zlepšiť si šancu dostať sa na dobrú vysokú školu alebo do dobrej práce. Tiež je to zábava robiť ďalšie aktivity popri tých mojich (smiech). A tiež sa pri tom niečo nové naučím.

A posledná otázka: „Čo je Váš najbližší cieľ? Čo ešte plánujete dosiahnuť aj vo folklóre?

Mojím snom by bolo predviesť tanec, ktorý som sa naučila v rámci DofE prezidentovi SR na slávnostnej ceremónii pri odovzdávaní ocenenia.

Znie to zaujímavo a dúfam, že tento cieľ dosiahnete. Veľká vďaka za rozhovor. Držím palce aby ste to všetko zvládali a som veľmi rád, že Vás tu máme.

To som aj ja rada.

 

S Pavlínou sa rozprával Mgr. Juraj Gregor, RŠ.
Fotky uverejnené so súhlasom autorky a folklórneho súboru Stavbár.

[envira-gallery id=”9678″]